V živote som chcela ujsť z kina dokopy trikrát.
Prvýkrát na filme Resident Evil: Apocalypse. Veľmi ma vyľakali zábery na začiatku filmu, keď na Alice útočia zombie-havkáči. Nebývam citlivka pri hororoch, krv a odpadávajúc údy beriem, v podstate, s humorom. Pri psoch ma humor opúšťa. Nech mi je pripočítané k dobru, že som nakoniec neušla a dovolila si baviť sa na, vcelku, chrumkavom príbehu.
Po druhýkrát som skoro vstala a vymotala sa von uličkou preč na Jánošíkovi Agnieszky Holland. Už v prvej scéne, keď Jánošík Aničke spočítal priveľa spodničiek, mi ten film pripadal absurdný. A taký nakoniec aj bol. Akoby sa režisérka i scenáristka vyžívali v hromadení kuriozít z dejín slovenského národa a v ich čo najhnusnejšom podaní. V tom filme nebola jediná kladná postavička, ani epizódna. Bola to len znôška nezmyslov, ktoré korunovali výčiny istej baby, hnusnej čarodejky. Od polovice filmu som si pozerala na kolená, neviem z neho ani ň.
Po tretí krát som veľmi túžila po príležitosti opustiť príjemné prítmie kina na filme Sucker Punch. Obyčajne plné kino milujem, v tomto jedinom prípade som bola nešťastná, že je okolo mňa priveľa ľudí. Bola by hanba vyrušovať prísediacich, otĺkať im kolená a kaziť výhľad. Sedela som na výbornom mieste uprostred radu uprostred hľadiska, bola by som obťažovala mnohých. Jednoducho som musela zostať sedieť na zadku až do konca. Musela som si odtrpieť najúžasnejšiu alegóriu o obchode s bielym mäsom, o odvahe bezbranných a boji, ktorý sa nedá vyhrať.
Počula som veľa názorov na tento film. Že je to prepadák a stojí len na trikoch. Priznám sa, triky som veľmi obdivovať nemohla, lebo vždy, keď sa na plátne rozohrala ďalšia fantastická bitka, mala som oči plné sĺz a prsty tuho zovreté. Moje fantastické, snívajúce a kombinujúce ja poriadne nevidelo draka, vlak ani zákopy, pretože moja fantázia bola vybudená na maximum šedivou a krutou základnou líniou príbehu. Videla som spleť rúk a nôh, hnus kuchárovho tlstého brucha na bielom tele Babydoll, bolesť hociktorej inej z dievčat a ich absolútnu beznádej.
Verte, či nie, srandovné poznámky chalanov, navnadených na minisukničky a blond copy, ktorí sa prišli na tento film iba pokochať ženskými krásami, také charakteristické pre festivalové kiná ak príbeh, odohrávajúci sa na plátne postráda atmosféru, utíchli po prvých piatich minútach a viac sa neozvali. Aj v najkrajších, úplne svelo natrikovaných a nastylovaných scénach, ako z bitkárskej videohry, bolo v celom kine mŕtve ticho. Lepší dôkaz o hĺbke a chytľavosti niečoho by ste nevymysleli.
A prečo toto tu píšem? Nuž, dnes večer dáva Sucker Punch HBO. A ja, celkom po pravde, hľadám odvahu znovu si ten film pozrieť. Neviem, či to dokážem. Skôr nie. Asi si nájdem náhradný program.
Kategória: movieworld
Autor: Monika Celuoidová Kandriková
